reklama

Je ľahostajnosť ľudská vlastnosť?

Každý z nás zaujíma v živote určitý postoj. Rozhodujeme sa podľa svojich predstáv, na veci máme svoj osobný názor a v našom vnútri ukrývame niečo , čo sa prejavuje buď ako dobré alebo ako zlé. Akási hviezda, ktorá je dennodenne pripravená na použitie.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)

Žijeme v uponáhľanom a tak trochu aj bezcitnom svete, a neraz sme svedkami rôzneho utrpenia ľudí. Toto utrpenie je spôsobené nie len fyzickými ale aj duševnými chorobami. Jednou z týchto chorôb je aj ľudská ľahostajnosť, ktorá vykresľuje charakter človeka nie v tom najlepšom svetle. Táto charakterová vlastnosť, ktorej sa poniektorí nemôžeme zbaviť sa dá vysvetliť v každom smere ľudského chápania. Mnohí to chápeme ako nezáujem pomôcť či pomstu voči druhému. Určite každý z nás zažil situáciu kedy mal vydať zo seba všetko čo je ukryté tak hlboko v nás, v našom srdci. V tej chvíli sme si kládli otázku, či je ten človek vôbec hoden našej pomoci, či sa ho máme všimnúť alebo prejsť okolo neho bez záujmu. Denne stretávame ľudí, ktorí trpia a my to ani nespozorujeme. Nedávajú to najavo a niektorí sú s tým úplne vyrovnaní. Ale čo tí, ktorí sa s tým nevedia vyrovnať. Každý z nás by si mal položiť otázku, som ľahostajný ba priam až sebecký. V žiť sa do situácie toho druhého je naozaj ťažké, ale skúsme to.  

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Náš život je ako jedna veľká skladačka, ktorú si každý tvorí sám. Vkladáme do nej svoje sny, predstavy a túžby, no aj napriek tomu máme mnohokrát pocit že nie je úplná. Bohatým a chamtivým chýba stále pokoj a láska, Tým sklamaným snáď len trošku šťastia no a ľuďom chudobným a nešťastným zatieňuje krásny život práve ich smútok a samota. Veľkú časť našej skladačky by mal preto tvoriť zmysel žiť pre iných . Žiť, rozosmievať a pomáhať im aj vo chvíľach keď nám samotným nie je do smiechu. Koľko nešťastných a samotných ľudí žije na tomto svete? Koľko je tých, ktorí by sa radi s niekým porozprávali alebo zahrali? Zamýšľame sa nad tým, že sme si tvorcami vlastného šťastia, ktoré nedosiahneme ak nebudeme pomáhať a súcitiť s inými. Nikdy nezískame vytúžený pokoj a lásku, ak sa nebudeme usmievať a rozprávať s ľuďmi, ktorí stratili veselosť a nahradili ju smútkom. Mnohí si myslíme, že sme na vrchole šťastia a máme čisté svedomie, ale to iby preto, že máme slabú pamäť a to pravé šťastie ešte nepoznáme. Musíme klopať na dvere ľudského svedomia a robiť všetko, čo od nás závisí, aby sme nedopustili poškodenie alebo zničenie dobra, ktoré je určite v každom z nás. Ocitnúť sa pred zrkadlom a nespoznať svoju vlastnú tvár, pociťovať odpor k sebe samému a túžiť po zmene. Situácia ktorá je spoločníkom mnohých z nás . Je to však správne? Je to tá správna cesta k večnému pokoju? V žijme sa do situácie, že máme šťastne založenú rodinu. V domácnosti s nami žije niekoľko zdravých a šťastných detských tvári. To očakávané sa však narodí s telesnou vadou. Ako sa zachováme? Veriaci rodič to chápe ako skúšku od Boha a možnosť ako rozdať viac lásky. Rodič bez srdca toto dieťa priam nenávidí, pretože srdce z kameňa necíti ani silný náraz o skalu. Takéto necíti bolesť, ale ani radosť. A aký je život bez radosti? Smutný a pustý. Mnohí podstúpia aj ťažký atentát na takéto dieťa s telesnou vadou. Ale prečo? Prečo mu nedovolíme uvidieť svetlo sveta? Veď by na tomto svete nebolo samo. Boli by sme pri ňom a žili iba pre neho , lebo to je práve tým hlavným zmyslom života. Ľudia si málokedy uvedomujú potrebu pomáhať, ale často vyžadujú pomoc. Mnohokrát prosíme o pomoc svojích blízkych , keď nevieme nájsť to vytúžené východisko z ťažkej situácii. Zamýšľame sa vôbec nad tým či im tú pomoc odplatíme, či im niekedy pomôžeme, či sa nejako obetujeme alebo na to jednoducho zabudneme. Samozrejme, že sú ľudia, ktorých srdce nezabudne a ochotne sa odplatí. Sú však aj takí, ktorí pomáhajú bez dvôvodne a z vlastnej vôle. Nemali by sme byť taký všetci? Nemali by sme sa naučiť byť milý, obetavý a ochotný? Rozhodne áno, veď žijeme tu len pre druhých a naším poslaním je rozdávať lásku medzi tú veľkú hŕbu nešťastných ľudí. Láska sa dá rozdávať rôzne, ale podľa mňa najkrajším spôsobom je úsmev. Tak jednoduchý, a predsa zriedkavý úsmev s veľkým u. Veď stačí len tak málo. Stačí ak sa len trochu pousmejeme na ľudí a celý deň je krajší. Usmievajme sa aj vo chvíľach keď nám je do plaču , lebo to je naozaj skutočným umením života. Budeme tak šťastní a pochopíme, že tu nežijeme pre seba, ale pre ohromný počet ľudí.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Život je ako hrubá kniha, ktorá je do polovice zaujímavá a vzrušujúca, pretože obsahuje naše detstvo. Tá druhá ,ešte nedopísaná polovica je u mnohých plná ťažkých životných skúšok, ale zároveň uchováva aj krásne chvíle života. Nezabúdajme však na to, že krásne chvíle sú len vtedy ak nie sme sami. A preto nežijme len pre seba, nezabúdajme na ľudí, ktorí nás milujú a snažme sa pre nich žiť. 

 

Soňa Smetanková

Soňa Smetanková

Bloger 
  • Počet článkov:  5
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Študentka tretieho ročníka na Gymnáziu v Sabinove. Mám rada všetko čo mi nijak neubližuje. Inak som normalná 18 ročná baba s veľkou chuťou žiť a naplniť svoje sny Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu